EXKLUZÍVNE: Najdlhšia cesta astronauta

Plukovník Jim Dutton (41) je americký astronaut a pilot raketoplánu Discovery, ktorý sa momentálne nachádza na návšteve Slovenska. V apríli na medzinárodnú vesmírnu stanicu ISS vyniesol slovenskú vlajku a erb mesta Trenčín. S akými starosťami zápasí astronaut NASA? A aké myšlienky ovládajú priekopníkov vesmírneho výskumu? Prinášame vám exkluzívnu spoveď Jima Duttona o jeho „najdlhšej ceste“.

Jim Dutton

12.07.2010 18:58 – BRATISLAVA

Najdlhšia cesta, akú som v živote uskutočnil, nebola do vesmíru, ale do vlastného srdca a k Bohu. Trvala niekoľko rokov.

Vyrastal som v rodine, ktorej „zbožnosť“ pozostávala len z pravidelnej návštevy kostola. Otec pochádzal z tradičnej rodiny, v ktorej sa o Bohu nikdy nehovorilo. Matka s náboženstvom tiež nemala veľa spoločného. Napriek tomu som mal odmalička istotu, že Boh existuje. Neviem to vysvetliť, no vnímanie tejto skutočnosti ma nikdy neopustilo. Moje citlivé svedomie spoľahlivo signalizovalo každé „zablúdenie“ od toho, o čom som vnútorne vedel, že je správne.

Keď som mal 13 rokov, napísal som do Vesmírnej agentúry NASA list, v ktorom som sa spýtal, ako sa niekto môže stať astronautom. Išlo mi o cieľ, ktorému som následne prispôsobil všetky ďalšie roky svojho života v oblasti akademickej, športovej, ako i v dobrovoľnej činnosti vo vedení študentskej rady, v tvorbe študentského časopisu, atď. Osobné úspechy v štúdiách začali byť pre mňa tou najcennejšou vecou v živote. Ani som si neuvedomoval, ako sa moje sebavedomie stalo závislým len od nich. Zakaždým, keď som dostal dobrú známku, skvelé vysvedčenie, diplom či ocenenie, zaplavili ma pocity šťastia a vlastnej hodnoty ako človeka. Po niekoľkých dňoch sa však vytúžený pocit šťastia vytratil. Zrazu bolo všetko fádne ako predtým. Šťastie z vlastného výkonu či úspechu mi jednoducho dlho nevydržalo a ja som sa znovu a znovu ocitol v tom istom kolobehu a na ceste k tomu ďalšiemu úspechu, od ktorého som si sľuboval trvalé naplnenie. Bol som perfekcionista, ktorý si určoval smiešne vysoké normy vo všetkom, čo robil, a pritom sa bál akéhokoľvek zlyhania.

Počas prvého ročníka na Leteckej akadémii som začal cítiť, že honba za úspechom a tlak, pod ktorým žijem, sa približuje k hranici únosnosti. Cítil som sa otrávene, bezmocne, prázdno. Neuvedomoval som si, že Boh začína pracovať v mojom vnútri. Práve som bol na začiatku najdlhšej cesty môjho života, na ceste, ktorá vedie cez srdce. Do pozornosti mi priviedol ľudí, ktorí pôsobili na akadémii ako „Spoločenstvo kresťanských letcov a členov armády“. Stretávali sa každú sobotu večer. Rozhodol som sa, že občas medzi nich zájdem. Medzi nimi som objavil niečo odlišné, čo som nikde inde nevnímal. Zdalo sa, že majú iný typ radosti, než akú som poznal ja. Hudba a piesne, ktoré počúvali a spievali, boli odlišné od všetkého, čo som poznal. Medzi nimi som však pocítil obrovský pokoj. O rok neskôr ma jeden z nich, starší frekventant dôstojníckej školy, pozval na biblickú hodinu, ktorú osobne viedol.

Jedného večera, ako sme si čítali slová z Biblie, z evanjelia podľa Jána, som pochopil, že Boh ponúka človeku ten najhlbší možný osobný vzťah, aký s ním ľudská bytosť môže mať. Je to o dôvernosti s ním a o tom, aby som Bohu, ktorý ma miluje, prinášal radosť. Slová, ktoré ma oslovili, vyslovil Pán Ježiš takto: „Ak zostávate vo mne a ak aj moje slová zostávajú vo vás, proste, čo len chcete, a stane sa vám. Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a že sa stávate mojimi učeníkmi.“ (Evanjelium podľa Jána 15,7-8). Moje srdce od radosti poskočilo, keď som si tieto slová čítal znovu a znovu. To je ono! Konečne to začínam chápať! Celé roky som si gratuloval za svoje úspechy, a pritom mi ani jeden z nich nepriniesol trvalú radosť a pokoj, ktorý som hľadal. Konečne som pochopil, kde robím chybu. Ja som totiž žil len pre svoju vlastnú slávu. Ja som si na nej zakladal a ignoroval som skutočný zámer, pre ktorý som stvorený - pre osobný vzťah s Ježišom Kristom a tak „prinášal veľa ovocia“, nie pre seba, ale pre… „môjho Otca“.

Po ukončení biblickej hodiny som sa s nadšením podelil o svoj objav s vedúcim študijnej skupinky. On mi následne ukázal niekoľko biblických textov o tom, že aj keď ma okolitý svet uznáva a považuje za „dobrého človeka“, platí o mne, že som v Božích očiach hriešnik na ceste sebeckej nezávislosti od Boha (List Rimanom 3,10-18.23). A bola to pravda. Môj život bol sústredený len na to, aby som slávu prinášal sebe, nie Bohu. Keď som uvidel svoju hriešnu podstatu a spoznal jej pravú tvár, prežíval som vnútorné usvedčenie ale i nádej. Bol som usvedčený z toho, že ignorujem Boha, ktorý poslal svojho milovaného Syna, Ježiša Krista, aby na kríži zaplatil svojou smrťou aj za moje sebectvo, za všetky hriechy. Spoznal som, že za všetkým, čo vo mne svet podporuje (výkon, úspech, sláva) a za všetkým, čo svojou hriešnou prirodzenosťou milujem, je postoj, ktorým urážam živého Boha. Môj postoj bol v jeho očiach ohavnosťou, aj keď to nikto z ľudí tak nevidel (Evanjelium podľa Lukáša 16,15). Prežíval som i nádej, že krásne odpustenie a milosť môžem prijať cez Ježiša Krista (List Rimanom 5,1-2). Ešte toho večera som prosil Pána Ježiša na modlitbe, aby mi odpustil moje hriechy a aby prijal môj život do svojich služieb. Viem, že v tej chvíli som sa stal kresťanom, učeníkom Ježiša Krista.

Rád by som prehlásil, že od momentu svojej prvej modlitby sa skončili všetky moje zápasy s hriechom a že som už naďalej Bohu verne slúžil. Pravdou však je, že moja ďalšia duchovná cesta počas nasledujúcich štyroch rokov bola plná turbulencií. Nebol som Bohu oddaný plne, ako je tomu dnes. Moje ambície, návykové vzorce myslenia a návnady sveta nezmizli, ako by som si to bol prial. Pohyboval som sa na hranici medzi oddanosťou Bohu a životom, ktorý mi ponúkal svet zo všetkých strán. Mal som obdobia, keď som zanedbal svoj vzťah s Bohom a následne som bol z toho usvedčený. Prosil som o odpustenie. Potom prišli úspechy a ja som opäť zabudol na svoj vzťah s ním. Začal som preberať hodnoty ľudí, ktorí žijú bez Boha. Duchovnú ľahostajnosť som zaregistroval takmer vždy po svojich najväčších svetských úspechoch. Naopak, návrat k dôvernému vzťahu s Bohom som vždy prežíval, keď prišli ťažké či neznesiteľné skúšky alebo tlaky sveta. Uvedomil som si, že takýto životný štýl je pokrytecký - raz hore, raz dole - no akosi som nevedel nájsť silu zmeniť ho. Boh ma však držal svojou rukou aj v tomto štádiu mojej dlhej duchovnej cesty a pripravoval pre mňa skutočnú slobodu v nastávajúcej kapitole môjho života.

Keď som ukončil základný letecký výcvik v roku 1992, zistil som, že nebudem môcť lietať na bojových stíhačkách. Bolo to obdobie výrazného znižovania počtu zamestnancov amerického letectva. Môj sen stať sa pilotom na bojových stíhačkách a astronautom bol ohrozený. A ja som sa ocitol na dne, totálne sklamaný. Hľadel som späť na svoj život za ostatné štyri roky a bolestne som vnímal svoju nedôslednosť ako kresťana. Uvedomil som si, že ja vlastne žijem ako človek, ktorý dal Boha bokom. Videl som, že môj život je „rozdvojený“ a že ma za tie štyri roky nepriviedol k cieľom, aké som si predsavzal. Bol som smutný z toho, že zarmucujem Boha rôznymi hriechmi a že som bol voči nemu ľahostajný. Nezostávalo mi nič iné, ako prísť k nemu samému s prázdnymi rukami a so zlomeným srdcom. Prežil som pokánie, úplné vydanie sa Bohu a prežil som úžasnú radosť, že teraz mu už patrím naplno a bezvýhradne. Viem, že ma prijal s otvoreným náručím ako otec márnotratného syna. Teraz som Bohu vyznával slová čistého a úplného vydania sa: „Pane, ja sám sa nedokážem zmeniť vlastnou silou. Len Ty dokážeš vo mne spôsobiť, aby som navždy žil taký život, aký sa páči Tebe a aký Tebe prináša ovocie a slávu. Už nechcem byť človekom rozdvojených zámerov.“

Moje chodenie s Bohom sa zmenilo od toho dňa navždy. Teraz už je môj rozum i moje srdce zladené s Božími zámermi pre môj život. Teraz s radosťou prinášam Bohu ovocie, ktoré sa Bohu páči. Samozrejme, duchovné boje vediem naďalej ako každý iný oddaný kresťan, ale je to už v jeho sile, nie v mojej. Aj pokušenia a sebectvo zaklopú na moje srdce. Avšak okamihy váhania, nerozhodnosti a otáľania, či mám Bohu verne slúžiť alebo dať zelenú návnadám sveta, už nepoznám. Patrím len JEMU. A toto je pre mňa úžasné životné víťazstvo, ku ktorému som sa dostal až na konci samého seba, na konci svojich síl a na konci najdlhšej duchovnej cesty, akú som v živote podnikol. Viem, že teraz ma Pán Ježiš vedie jasným smerom. Vedie každý môj krok a ja sa teším z čoraz prehlbujúcejšieho spoločenstva s ním. Uvádza ma do harmónie s jeho vôľou pre môj život, čím môžem prinášať radosť aj svojim najbližším, svojej manželke a štyrom synom.

A ako to dopadlo s mojimi cieľmi v živote? Až keď som sa úplne a natrvalo vzdal svojich vlastných snov a prestal kŕčovito a tvrdohlavo bojovať za svoje vlastné ambície, začal Boh pôsobiť tak, že som sa nakoniec predsa len mohol stať pilotom na stíhačkách a astronautom. Bol som vo vesmíre a spoznal mnohé veci. Nič mi však neprináša takú radosť a naplnenie, ako môj každodenný osobný vzťah s Bohom a služba pre neho. Dnes už hlbšie rozumiem slovám Pána Ježiša, ktoré ma začali duchovne zobúdzať a premieňať pred mnohými rokmi, keď povedal: „Môj Otec je oslávený tým, že prinášate veľa ovocia a že sa stávate mojimi učeníkmi.“ Skúsenosť úplného vydania sa Bohu prajem aj tebe. Je to to najdôležitejšie rozhodnutie, aké v živote urobíš.    

James Dutton

(preložil Jozef Abrman)

Zdroj: Aktuality.sk,  Foto: SITA/AP

http://www.aktuality.sk/clanok/167878/exkluzivne-najdlhsia-cesta-astronauta/

 Preto nech sa Ti modlí každý zbožný  v čase, keď Ťa možno nájsť; záplavy veľkých vôd Ho nedosiahnu.(žalm 32,6). Na tento verš mi spočinul zrak deň po záplavách a v momente som si uvedomil, ako predivne sa naplnil pri mojej kresťanskej rodine. Boh mi pripomenul svoju vernosť, On pamätá na svojich verných.        

Akiste mnohý z vás vedia, že 15. augusta postihla Handlovú, Prievidzu a okolité dediny mohutná záplavová smršť. Po niekoľko hodinovom daždi sa voda sa vyliala z rieky Handlovka a unášala zo sebou všetko, čo jej stálo v ceste.  Poškodzovala domy,  mosty, zábradlia, pozemné komunikácie, jej prúd zalieval pivnice rodinných domov. Ľudia sa len bezmocne prizerali ako vystrájal prírodný živel. Podľa slov niektorých ľudí voda v Prievidzi vraj vystúpila o 6 metrov! Táto katastrofa si vyžiadala jednu  obeť a jedného nezvestného. Evakuovať museli 34 ľudí.

 

Medzi Handlovou a Prievidzou sa nachádza dedina Jalovec, kde na Tajovského ulici býva môj priateľ Rajmund s rodinou. Spoločne s manželkou Ivetkou sú hlboko veriaci ľudia. Prízemie ich domu slúži aj ako modlitebná miestnosť kresťanov, kde sa nezriedka schádzame, aby sme Bohu poďakovali a prosili za ľudí, za naše rodiny. V deň, kedy zúril živel, si pred touto udalosťou Ivetka v Božom slove prečítala tento verš: Keďže Hospodin je Tvoje útočisko, postavil si si Najvyššieho za útulok: nič zlé sa ti nestane, ani rana sa nepriblíži k tvojmu stanu. (žalm 91,9-10)... Boh sa jej takto prihovoril z Božieho slova a ona to vierou prijala. 

Počas záplavy sa na tento verš rozpomenula. A čuduj sa svete, voda sa ich domu ani nedotkla! Boh navzdory všetkej ľudskej logike a chytráctvu odklonil príval rieky od ich domu. Všetky domy na ulici, kde býva, boli totiž vytopené, aj tie, ktoré sú v najbližšom susedstve s nimi. Boh je úžasný, je živý a mocný. Je verný k tým, ktorí ho milujú.  Jasne sa dokazuje v životoch nás veriacich! Keď vystrája prírodný živel, tak viac, ako inokedy nám pripomína, akí sme krehkí, ale ten, kto všetko stvoril, nechce, aby sme duchovne zahynuli, a preto často neexistuje iná možnosť, ako si uvedomiť Boha a premýšľať nad ním.

Karol Teslík, pondelok 23. augusta 2010 21:54

Čítajte viac: http://teslik.blog.sme.sk/c/239112/Boh-sa-predivne-oslavil-v-case-zaplav.html#ixzz0xzruW5k9